Koľko omší za zomretých odslúžil za svojho života? Predpokladám, že dosť. A pre mňa dnes, akoby nastal čas, keď prišiel rad na zádušnú omšu za arcibiskupa Bezáka. Samozrejme, že v prenesenom význame. Arcibiskup fyzicky žije a prajem mu, aby sa tešil dobrému zdraviu dlhé roky. Ako cirkevný hodnostár však „zomrel“ v deň, keď sa začal pretláčať s Vatikánom. Začalo to zverejnením informácie o jeho odvolaní. Pokračovalo bohoslužbou, ktorou sa lúčil s veriacimi, koncertom a zhromaždením na jeho podporu. Korunu tomu všetkému nasadilo zverenie 11 otázok Vatikánu a odpovede arcibiskupa Bezáka na ne. Dnešné rokovanie KBS na Donovaloch, malo už len jeden cieľ. Dať verejnosti najavo, že RKC na Slovensku považuje prípad arcibiskupa Bezáka za vybavený.
Aj odísť treba vedieť, so cťou a noblesou. Arcibiskup Bezák to nezvládol. Neviem, čo sledoval tým, že Františkovi Mikloškovi posunul informáciu o svojom skorom odvolaní. Musel vedieť, že doťahovať sa s Vatikánom cez média a burcovaním veriacich na svoju podporu nič nemôže zmeniť na rozhodnutí pápeža. Pán Boh dal, Pán Boh vzal! Pápež menuje, pápež odvoláva! Bolo naivné sa domnievať, že očistí seba, svoje spravovanie arcibiskupského úradu, svoj osobný život. Naopak, mohol predpokladať, že zverejnením písomností z komunikácie medzi ním a Vatikánom sa vyplaví množstvo nelichotivých vecí aj z jeho súkromia, a to bez ohľadu nato, či sú pravdivé.
Priznám sa, že prvý raz som zapochybovala o Bezákovi, keď som si prehrala záznam z bohoslužieb, v ktorých sa „lúčil“ s veriacimi. Podľa mňa to nebolo lúčenie, ale snaha spochybniť rozhodnutie pápeža a seba obhajovať divným spôsobom. Namiesto v cirkevných knihách, listoval a čítal pápežovu korešpondenciu a pritom komentoval svoje počínanie slovami: obžalovaný má právo sa brániť všetkými prostriedkami, porušiť sľub i povinnosť mlčanlivosti. Ani v svetskom práve to neplatí doslovne, nie to ešte v cirkevnom práve. Nebudem tie jeho slová hodnotiť, len konštatujem, že pred tromi rokmi cirkev urobila chybu, ktorú teraz napravila.
Nie som kňaz a slúžiť zádušnú omšu nemôžem. Urobím tak prostredníctvom umelcov a hudby skladateľov, ktorí svoje diela zložili na oslavu Boha a jeho utrpenia. Mozart, Dvořák, Fauré, Verdi a stovky ďalších. Všetky sú skvostné, ale vždy sa rada vrátim k Verdiho Requiem, nahrávke z roku 2001, s berlínskymi filharmonikmi a dirigentom Claudiom Abbadom. Je pre mňa zážitok sledovať prácu Abbada, schudnutého, zostarnutého, sužovaného ťažkou chorobou. Na nete nie je ucelená nahrávka, tak aspoň záverečnú časť.
Verdi – Requiem Libera me